Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Vražda v Mena House ma okamžite vtiahla do exotickej atmosféry Egypta, kde sa všetko točí okolo dovolenky plnej drinkov, oddychu, večierkov a napätia. Zaujímavé prostredie archeologických vykopávok dodáva knihe špeciálny nádych tajomstva a dobrodružstva. Postavy sú skvele napísané každá z nich mohla byť vrahom, vrátane hlavnej hrdinky, čo udržuje čitateľa v neustálom napätí. Kniha sa číta ľahko a plynulo, s prekvapivými odhaleniami, ktoré udržiavajú zvedavosť až do konca. Hoci som vraha podozrieval, Neubaver si dokázala udržať moju pozornosť až po poslednú stránku. Perfektná kombinácia letnej pohody a detektívky!
Číst víc
Úsvit Nadácie, posledná kniha zo série Nadácia, nadväzuje priamo na udalosti predchádzajúcej časti. Hlavný hrdina, Hari Seldon, pokračuje vo svojom projekte psychohistórie, tentokrát už s plnou podporou mocného robota prvého ministra, ktorého znalosť a pamäť siahajú tisícky rokov dozadu. Seldon postupne naberá tím ľudí, projekt napreduje, a Seldon sa stáva prvým ministrom Ríše.
Kniha prináša mnoho politických zápletiek, vrátane socialistickej sekty jorunaistov, ktoré miestami zaujmú, no pre mňa osobne niektoré momenty trochu narušili celkový dojem. Seldon je v tejto knihe všeobecne známa a rešpektovaná osobnosť, čo pôsobí trochu zvláštne v porovnaní s tým, ako bol vykreslený v prvej knihe Nadácia, kde bol za svoje tvrdenia o rozpade Ríše vyhostený a považovaný za kontroverznú postavu. V Úsvite je rozpad Ríše už známa skutočnosť, čo mi narušilo plynulý obraz celej série.
Čo sa týka celkového vývoja, dej sa odohráva v súčasnejšom štýle s počítačmi, prepletenými dejovými líniami a živším tempom. Hoci som ocenil dynamickejší prístup, viac mi chýbalo to tiché kúzlo prvých kníh, kde dialógy a jednoduché scény mali svoj pomalší, no hlbší rytmus. Stará atmosféra technologických prepínačov a interiérov vesmírnych lodí sa mi zdala autentickejšia a pôsobivejšia.
Zaujímavým, no miestami rozporuplným prvkom bolo zavedenie telepatie u ľudí aj robotov, čo knihu posunulo viac do oblasti fantasy než sci-fi, čo nemusí každému sedieť. Záver knihy bol na môj vkus príliš depresívny, pričom sa vytratil optimizmus, ktorý som vnímal v predošlých dieloch.
Napriek tomu, séria Nadácia ako celok zostáva výnimočným dielom a najviac si vážim prvú Nadáciu a neskoršie časti, kde sa objavujú prvky prieskumu vesmíru a hľadania Zeme. Mul ako postava ma až tak nezaujal, no teším sa na nové zážitky zo série Expanzia, začínajúcej knihou Leviatan, ktorá sľubuje realistickejší prístup k sci-fi.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Predohra k Nadácii od Isaaca Asimova prináša spätný pohľad na vznik psychohistórie a na mladého Hariho Seldona, ktorý sa dostáva do popredia po jeho osudovej prednáške. Autor na začiatku predstavuje klasický prvok nenápadného okoloidúceho, ktorý sa neskôr ukáže ako významná postava, čo sa síce opakuje aj v iných dielach, ale stále to funguje.
Kniha vychádza z premisy, že Seldon sa dostáva pod záujem samotného cisára Cleona, čo niektorým čitateľom môže nesedieť, keďže v prvej knihe Nadácie jeho proroctvá o páde Impéria neboli prijaté až tak dramaticky. Autor však tento svet v Predohre rozvíja viac do hĺbky, najmä cez prieskum rôznych častí Trantoru. To umožňuje udržať dynamiku príbehu, aj keď sa väčšina deja odohráva len na jednej planéte.
Silným momentom je objav tajomného mycénskeho sveta a spomienky na robotov, čo dáva príbehu dávku napätia. Záver, v ktorom sa odhalí, že kamarát hlavného hrdinu je cisárov poradca a zároveň robot, prináša zaujímavý zvrat. Hoci niektoré pasáže pôsobia predvídateľne, kniha si zachováva atmosféru typickú pre Asimova.
Celkovo je Predohra k Nadácii vítaným doplnkom k celej sérii, hoci niektoré časti sú menej napínavé než tie z posledných kníh Nadácie, ktoré rozširujú príbeh cestovaním po rôznych planétach. Napriek tomu dokáže udržať pozornosť a prináša pozitívne zakončenie, ktoré čitateľa nechá naladeného na ďalšie časti.
Kniha ma na prvý pohľad zaujala obalom a názvom, ktorý sľuboval kriminálny príbeh. Začiatok ma celkom vtiahol do deja, hlavná hrdinka, fascinovaná zločinmi, si večer vyhľadáva informácie a študuje rôzne prípady. Toto bolo napísané veľmi pútavo a vedel som sa do toho vcítiť. Avšak, ako sa príbeh ďalej rozvíjal, moje nadšenie opadávalo. Dej sa sústredil na ženu s dvoma manželstvami jedno nudné a druhé vášnivé, pričom jeden z jej manželov zabil toho druhého. Hlavná hrdinka sa týmto prípadom fascinovala až príliš, ale mne to začalo pripadať monotónne.
Kniha má vyše 550 strán a postupne sa prelína prítomnosť s minulosťou, kde sa popisuje život spomínanej ženy. Scény z minulosti sa mi zdali príliš dlhé a často málo podstatné. Viac ma bavili pasáže z prítomnosti, kde hlavná postava cestovala a zbierala informácie o prípade, ale ani to ma nedokázalo udržať pri čítaní.
Po 150 stranách som knihu vzdal, čo sa mi stáva naozaj len výnimočne. Napriek tomu, že je kniha remeselne dobre napísaná, dej a námet ma jednoducho neoslovili. Možno by som jej dal šancu, keby bola kratšia o 200 strán, ale takto mi to prišlo ako strata času. Čakal som viac napätia a krimi prvkov.
„Nikdekoľvek“ som začal čítať s jemnými očakávaniami, najmä preto, že mi knihu odporučili a už dávnejšie mi padla do oka v knižnici. Príbeh sa začína v známom Londýne, čo ma hneď vtiahlo, ale keď sa dej preniesol do čisto fantasy sveta, nevedel som to hneď uchopiť. Bol som trochu zmätený, či je kniha určená pre deti alebo dospelých, najmä kvôli rozprávajúcim myšiam a rôznym bizarným postavičkám.
Zo začiatku mi vadilo, že v tomto fantasy svete sa mohlo stať čokoľvek a zdalo sa mi, že nemá pevný koncept. Postupne som si však na to zvykol a dej začal dávať väčší zmysel, najmä od polovice knihy, kde sa príbeh začal skladať do logického celku. Veľmi sa mi páčila pochmúrna atmosféra sveta, ktorá mi miestami pripomínala temný vesmír hry Diablo, možno kvôli postave anjela.
„Nikdekoľvek“ je fajn oddychové čítanie s originálnou atmosférou, aj keď nie som si istý, či je fantasy presne môj šálok kávy. Nabudúce radšej siahnem po nejakom sci-fi alebo krimi. Rozprávkový tón knihy vo mne vyvolával zmiešané pocity, ale ako experiment to stálo za to.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Vražedné koleso“ od Toma Meada je kniha, ktorá sa vracia k tradičným detektívkam, s dôrazom na atmosféru a zložité záhady. Kniha ma zaujala už od úvodu, kde hlavný detektív Ibbs prechádza svojim dňom až k nevyhnutnému vyvrcholeniu v divadle Granátovník. Celkové prostredie kúzelníckeho sveta a samotného divadla pridáva príbehu na tajomnosti a napätí.
Jednou z vecí, ktorá ma na knihe najviac bavila, bola možnosť pokúsiť sa prísť na riešenie záhady sám. Postupne sa odhaľujúce informácie a zložité vzťahy medzi podozrivými ma viedli k vlastným špekuláciám a teóriám. Autor skutočne dokáže čitateľa vtiahnuť do deju a vyvolať v ňom túžbu vyriešiť záhadu skôr, než sa to podarí detektívovi.
Napriek tomu, že ma kniha bavila, som bol trochu sklamaný zo záveru. Moje vlastné teórie a očakávania sa ukázali byť zložitejšie a prepracovanejšie, než to, čo nakoniec autor ponúkol. Niektoré prvky príbehu sa mi zdali trochu pritiahnuté za vlasy, ako napríklad spôsob, akým bol vrah schopný imitovať hlas a manipulovať s alibi. Tiež sa mi zdalo neuveriteľné, že by vrah dokázal takto prešpekulovane vymyslieť svoj plán za pochodu.
Scéna v lunaparku, kde sa odohrala prva vrazda vražda, bola síce dramatická a napínavá, ale logicky mi niektoré časti príbehu nedávali úplný zmysel. Manžel, ktorý vie o afére svojej ženy s mafiánom a o jej účasti na lúpeži, by pravdepodobne nešiel s ňou na výlet do lunaparku. Tiež sa mi zdalo trochu nelogické, že by zvolila taký komplikovaný spôsob vraždy, keď by mohla svojho manžela jednoducho zabiť doma a zinscenovať to ako lúpež.
Moja vlastná teória bola, že vražda v debne mala slúžiť na odvedenie pozornosti, a že kúzelník predstieral svoju smrť v spolupráci s políciou, aby vyprovokovali Pilgrima konať a mohli ho tak dolapiť. Hoci táto teória sa ukázala byť nesprávna, ukazuje to, ako autor dokáže čitateľa zapojiť do tvorby vlastných teórií a riešení.
V celku, „Vražedné koleso“ je atmosférická detektívka, ktorá dokáže zaujať a zabaviť, aj keď niektoré prvky príbehu by mohli byť prepracovanejšie. Ak máte radi klasické detektívky s dobrou atmosférou, táto kniha vás určite nesklame, aj keď nemusí dosiahnuť úroveň majstrov ako Sherlock Holmes alebo Agatha Christie.
Počul som viacero odporúčaní na knihu "Deň trifidov," takže som sa rozhodol, že sa do nej pustím. Keď som zistil, že bola vydaná v roku 1951, obával som sa, že bude pôsobiť zastaralo. Avšak, musím priznať, že kniha ma príjemne prekvapila svojím nadčasovým štýlom písania. Nie je tam žiadne výrazné používanie archaizmov, čo z nej robí veľmi čitateľnú knihu aj dnes.
Jediné prvky, ktoré prezrádzali jej vek, boli neustále fajčenie a pitie postáv, čo sa v súčasných knihách už veľmi nevidí. Rovnako som si všimol aj niektoré jemné narážky na ženy, ktoré by dnes neprešli bez povšimnutia. Napriek tomu ma kniha celkom bavila. Pripomínala mi niektoré postapokalyptické seriály ako "The Walking Dead" či "The Last of Us," alebo dokonca aj zombie hry. Pochopiteľne, "Deň trifidov" je klasika a bola inovátorská vo svojej dobe.
Myšlienka smrteľných rastlín namiesto zombíkov bola pre mňa osviežujúca a zaujímavá. Atmosféra knihy je fantastická a skutočne som si užíval putovanie s hlavnou postavou postapokalyptickým prostredím. Bolo fascinujúce sledovať, ako sa príroda postupne zmocňuje opustených miest a ako sa trifidy pohybujú po krajine.
Atmosféra knihy je jednou z jej najsilnejších stránok. Celý čas som sa zamýšľal, čo by som robil ja, keby som sa ocitol v rovnakej situácii. Ako by som prežil, kam by som šiel... V dnešnej dobe by som možno nepovedal, že je to "super" kniha, ale určite je to kvalitné čítanie. Mnohé súčasné sci-fi knihy ani nedosahujú jej úroveň.
Rád by som si prečítal aj ďalšie knihy zasadené do tohto sveta, keby existovali. "Deň trifidov" je určite kniha, ktorú by som odporučil každému fanúšikovi sci-fi a postapokalyptických príbehov.
Keď som siahol po knihe "Tá, ktorá sa vracia", očakával som podľa názvu, že pôjde o horor alebo pomstivý triler. No už po niekoľkých stránkach som si uvedomil, že som sa mýlil. Tento krátky román je skôr pokojne ladený príbeh, ktorý sa dá prečítať pomerne rýchlo vďaka širšiemu rozloženiu textu a jeho plynulému štýlu.
Príbeh sa sústredí na dospievajúce dievča, ktoré sa musí vyrovnať s novou realitou po tom, čo je poslaná späť k svojej biologickej rodine. Hlavnou témou je konfrontácia s jej minulosťou, najmä so svojou biologickou matkou, ktorá ju kedysi odložila. Kniha sa zameriava na jej život v skromnejších podmienkach a na jej snahu prispôsobiť sa novému prostrediu.
Aj keď sa dej rozvíja pokojne a zdanlivo pomaly, vyniká v ňom hlboký emocionálny podtón a introspektívny pohľad na životné zmeny a vzťahy. Napriek tomu, že príbeh neobsahuje výrazné zvraty alebo napätie, má svoje čaro v jednoduchosti a realistickom zobrazení života.
Kniha mi trochu pripomínala "Tam, kde raky spievajú", avšak "Raky" mali oveľa výraznejšie detektívne prvky a hlbší príbeh. V "Tá, ktorá sa vracia" sa na chvíľu zdalo, že by mohlo ísť o niečo tajomnejšie, najmä s postavou Cigánov, ale tento náznak rýchlo vyprchal.
Celkovo je táto kniha príjemným odbočením od bežných žánrov, ktoré čítam. Nie je na škodu občas zmeniť tempo a vychutnať si niečo odlišné, aj keď možno nie tak silné a pútavé ako iné diela. Ak hľadáte krátke, emotívne a pokojne ladené čítanie, "Tá, ktorá sa vracia" by mohla byť tou správnou voľbou.
Kniha "Klub samovrahov" od Rachel Heng ma spočiatku zaujala svojim neobvyklým názvom, ktorý nebol príliš vábivý. Avšak, keď som zistil, že ide o ľahké sci-fi zasadené do blízkej budúcnosti, rozhodol som sa jej dať šancu. Celkovo ma kniha príjemne prekvapila, najmä vďaka zaujímavému prostrediu budúcnosti a myšlienke dlhovekosti dosiahnutej pomocou nových vedeckých poznatkov a technológií.
Prostredie a tematika dlhovekosti ma veľmi oslovili, keďže sa aj ja osobne zaujímam o štúdie a doplnky stravy zamerané na predĺženie života. Popisy zdravého životného štýlu, stravovania a eliminácie stresu ma natoľko motivovali, že som sa rozhodol zmeniť aj niektoré svoje zvyky. Bolo fascinujúce čítať o tom, ako sa ľudia v budúcnosti dožívajú vysokého veku a aký vplyv na to má genetika a zdravý životný štýl.
Dej knihy je relatívne nenáročný a neobsahuje žiadne silné momenty, ktoré by ma neustále držali v napätí. Hlavnou témou je, že ľudia sa vďaka algoritmom a genetickým predpokladom dožívajú vysokého veku, niektorí až tristo rokov. Kniha sa zameriava na dve skupiny ľudí: tých, ktorý sa snažia žít podľa pravidiel čo najdlhšie a tých, ktorí nesúhlasia s myšlienkou večného života, čo vedie k vytvoreniu "Klubu samovrahov". Očakáva sa aj tzv. "tretia vlna", ktorá by umožnila ľuďom žiť prakticky večne.
Trochu tajomna do príbehu vnáša postava otca hlavnej hrdinky, ktorý záhadne zmizol. Postupne sa však ukazuje, že jeho zmiznutie súvisí s jeho dcérou, čo bolo jedným z prekvapujúcich odhalení knihy. Záver je ponechaný neurčitý, čo podnecuje čitateľa k zamysleniu nad otázkami dlhovekosti a zmyslu života. Aj keď hlavná hrdinka zmenila svoj pohľad na politiku dlhovekosti, stále platí, že umierať sa nikomu nechce.
Kniha "Klub samovrahov" je príjemné a zaujímavé čítanie, ktoré otvára otázky o našej budúcnosti, zdraví a dlhovekosti. Napriek tomu, že dej je pomerne jednoduchý, prostredie a myšlienky prezentované v knihe ma hlboko oslovili a inšpirovali. Odporúčam ju najmä tým, ktorí sa zaujímajú o budúcnosť medicíny a zdravého životného štýlu.
"Komplot" od Nicolasa Beugleta má mnoho aspektov, ktoré zaujmú, ale aj tie, ktoré môžu niektorým čitateľom prekážať.
Kniha začína sľubne rituálna vražda, špeciálne vojenské jednotky, politické intrigy, to všetko nasľubuje temnú a napínavú zápletku. Prostredie vraždy je chladné a tajomné, čo dodáva príbehu správnu atmosféru.
Hlavná postava, žena s veľkou odvahou a schopnosťami, ktorá bez váhania čelí mužom, môže byť pre niektorých čitateľov príliš prehnaná. Keď sa však dej začne točiť okolo tajomnej nahrávky, ktorá hovorí o vyhynutí druhu, vzbudí to zvedavosť a očakávania, že príbeh by mohol mať sci-fi alebo fantasy prvky.
Nanešťastie, príbeh sa potom uberá smerom, ktorý pre mňa nebol príliš príťažlivý. Začiatok, ktorý naznačoval zaujímavé záhady a možno aj nejaké nadprirodzené prvky, sa premení na feministickú agendu o mužskej nadvláde a tajných organizáciách. Prehnaná dichotómia medzi zlými mužmi a ženami, ktoré sa snažia odhaliť pravdu, pôsobila neprirodzene a silene.
Výklady Biblie a feministické teórie o pôvode žien sa zdali vykonštruované a ťažko uveriteľné. Aj keď je kniha napísaná pútavo a zručne, tento aspekt pre mňa sklamal.
Pozitívom bol záver, ktorý priniesol zaujímavý zvrat a zdrvujuce odhalenie pre hlavnú hrdinku. Táto časť príbehu bola napínavá a emocionálne silná, aj keď zostala nedokončená línia s novinárom a dieťaťom, čo bolo trochu mätúce a neuspokojivé.
Celkovo, "Komplot" je kniha, ktorá má silný potenciál s temnou atmosférou a zaujímavými zápletkami, ale niektoré tematické a dejové prvky môžu byť pre niektorých čitateľov menej príťažlivé. Ak by autorka zvolila iný smer a vyhla sa prehnaným feministickým motívom, mohla by byť kniha oveľa silnejšia a pútavejšia.